close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Blindness 1/2

29. března 2009 v 20:53 | ★•$€×Y*ßiTcH• ^^ |  Ostatní povídky
autor: NatushiQ
zkopčeno z TWINCEST.BLOGU. u každého slova, kde je hvězdička, máte dole překlad, který vypěstovala majitelka blogu Janule ;) díky... :)

Táto poviedka vznikla len dnes ráno potom ako som sa zobudila. Myslím, že by sa vám mohla páčiť*. Nebojte sa, v druhej časti bude už aj nejaký twincest... XD

Sedel som na terase pred naším domom a zhlboka som dýchal. Vo vzduchu bolo cítiť jar. Cítil som jemné šteklenie* slnečných lúčov* na tvári. Predstavoval som si zakvitnuté stromy v parku. Už si ich môžem len predstavovať. Moje oči zahalila večná tma. Už nikdy neuvidím. Po tvári sa mi začali rinúť slzy a ja som pocítil na ruke jemnú srsť svojho spoločníka. Scotty bol stále pri mne odkedy som oslepol a so všetkým mi pomáhal. Ja som sa mu odvďačoval tak, že som s ním chodil na prechádzku.

Nosil som na očiach čierne okuliare*, aby nikto nevidel môj sklenený pohľad.
Scotty mi začal olizovať ruku a potom si položil hlavu na moje kolená. Moje prsty sa zaborili do jeho hustého a zamatového kožúška.
"Scotty, už nikdy ťa neuvidím. Nikdy," povedal som a začal som vzlykať. Bol som slepý už viac ako rok, no aj tak som sa s tým nevedel zmieriť. Nevedel som takto žiť. Bol som zvyknutý na to, že som bol v spoločnosti, stál som na pódiu a spieval som. Videl som tisíce šťastných tvárí svojich fanúšikov. Vtedy ma oslepovala jedine žiara reflektorov. Dnes vidím len tmu. Nekonečné prázdno.


*** Flashback***
Prišiel som k Tomovi, pozrel som mu do očí a objal som ho okolo krku.
"Milujem ťa, Tom," zašepkal som. Tom ma od seba okamžite odsotil*.
"Čože? Ty ma miluješ? Bill, ty si blázon!" povedal a chcel odísť. Neviem prečo, ale chcel som ho zadržať, aby neodchádzal. Chcel som mu to vysvetliť.
"Tom, neodchádzaj! Vypočuj si celú pravdu!" prosil som ho a chytil som ho za ruku.
"Nedotýkaj sa ma, ty prasa!" povedal a mne z očí vytryskol prúd sĺz.
"Tom, vypočuj ma! T - to nie je tak, ako si myslíš!"
"Nie? A ako to potom je? Choď odo mňa, Bill! Si mi odporný! Nemôžem sa na teba už ani pozrieť! Pusti ma!"
"Nie dovtedy, kým si ma nevypočuješ*!"
"Ty mi nemáš čo vysvetľovať! Skončil som s tebou! Už ťa viac nepoznám, Bill!" povedal a začal si ruku vyslobodzovať z môjho zovretia. Nakoniec sa mu to aj podarilo. Bol som príliš slabý.
"Tomi! Prosím!" na tvár mi padla facka.
"Už nikdy mi nepovedz Tomi! Nechcem to z tvojich úst už v živote počuť! Rozumel si?!" neodpovedal som mu, len som sa rozplakal ešte viac. Utiekol som z izby*, bežal som dole schodmi a okolo recepcie. Slzy mi zastierali zrak a ja som skoro nič nevidel. Vyšiel som pred hotel a chcel som prebehnúť na druhú stranu ulice. Nevedel som, kam pôjdem, ale potreboval som byť od Toma čo najďalej. Zrazu* som pocítil silný náraz a padol som na zem.
*** KONIEC Flashacku***

Stalo sa to presne pred rokom. Po koncerte v Obrehausene. Mal som vtedy osemnásť a veľa chuti do života aj napriek tomu, ako sa ku mne zachoval Tom.
Táto bolestná spomienka len prehlbovala rany v mojom doráňanom* srdci, ktoré sa nešťastne zamilovalo do Toma, môjho brata. Oslepol som po tom, ako som silno narazil hlavou o zem. Mal som šťastie, že som len oslepol. Mohol som aj zomrieť, lenže keby som zomrel, aspoň by som sa toľko netrápil. Akoby nestačilo, že teraz ma Tom už naozaj nenávidí, ešte som aj ostal slepý. Som obyčajný invalid, ktorý bez pomoci niekoho druhého nič neurobí*. A ja už nikdy ani len na okamih neuvidím jeho krásne oči. Nikdy.
"Scotty, choď po mamku. Prosím, zavolaj ju," povedal som mu a on na nechal samého. Začul* som z kuchyne Tomov hlas.
"Ako sa má Bill?"
"Je na tom veľmi zle, Tom. Veľmi sa bojím, že mi aj tak nakoniec zomrie. Nič neje*, iba* plače. Sedí na terase so Scottym a stále plače. Som z toho zúfalá. Celý rok robí len to isté. V zime sedí v izbe na okne a v lete vonku na terase," povedala a rozplakala sa. Nechcel som svojím správaním* mamke tak ubližovať, lenže ja som sa už nevedel pretvarovať, že som šťastný z toho, že žijem. Práve naopak, chcel som radšej zomrieť.
"Ale mami, neber si to tak. Jeho to po čase zase prejde. Uvidíš. Možno už nebude vidieť, ale on sa určite pozbiera," povedal Tom. Scotty zabrechal na mamu.
"Tom, choď za Billom a opýtaj sa ho, čo potrebuje. Ja nechcem, aby vedel, že som plakala."

O malú chvíľu som začul* Tomov kolísavý krok, ktorý sa ku mne približoval. Postavil sa predo mňa a chvíľu na mňa pozeral. Asi si myslel, že som ho nepočul prísť. No ja som len sedel v prútenom kresle so sklonenou hlavou a ticho som vzlykal.
"Scotty! Kde si?!" zakričal som zúfalo a môj štvornohý kamarát hneď pribehol ku mne. Sadol si vedľa mňa a hlavu mi znova položil na kolená. Moje prsty sa dotkli jeho kožucha. Scotty začal hlasno kňučať. "Nebuď smut-ný kam-marát. Ja neplačem. N-nie," namáhavo som ho utešoval, no slzy z mojej tváre mu kvapkali na hlavu. Tom ma stále len ticho pozoroval. "Kto je tu?" opýtal som sa. Neozýval sa, hanbil sa za to, že to preňho som takto skončil. Počul som ho to hovoriť už veľakrát.
"Nepotrebuješ niečo?" opýtal sa nakoniec.
"Prečo mamka plače?" opýtal som sa potichu.
"To nič nie je. Ale pýta sa ťa, či niečo nepotrebuješ," prudko som sa postavil. Hmatkal som rukami pred sebou, až som narazil na Toma. Začal som mu ohmatávať tvár.
"Prečo mi klameš? Prečo mi všetci klamete?"
"Posaď sa, Bill. Spadneš a udrieš* sa."
"Nie, dosť som sedel. Nie som z cukru," povedal som. A ďalej som mu ohmatával tvár. Pod prstami som cítil, ako sa mu napnuté svaly na tvári pod mojimi dotykmi uvoľňujú. Chytil mi ruky a dal ich preč od svojej tváre.
"Bill, prosím, nerob to. Už nikdy."
"Nedáš mi facku? Prečo? Lebo som invalid? Som mrzák? Malomocný? Bojíš sa ma?" opýtal som sa s plačom.
"Nie, Bill, to neznamená, že keď si slepý, že nemôžeš žiť. Ty môžeš."
"Naozaj*? A pre koho budem žiť? Jediný, koho mám, je Scotty. Nik iný ma nevie pochopiť. Dokonca ani ty. Moja druhá polovica, mi nerozumieš," povedal som a otočil som sa naspäť ku kreslu. Zakopol som o nohu stola a Tom ma rýchlo chytil do náruče, aby som nespadol. "Pusti ma!" povedal som mu, on ma pustil a ja som si sadol do kresla.
"Prepáč* mi to," povedal a jeho kroky sa vzďaľovali.
"Ach, Tom. Prečo ťa stále milujem?" vzdychol som si.

Neviem, koľko bolo hodín, no cítil som, že sa pomerne dosť ochladilo, tak som sa pomaly hmatkajúc popri stene vracal do domu. Vošiel som do chodby a zamkol som za sebou dvere.
"Billi, zlatko, dávaj si pozor. Nespadni," hovorila starostlivo mama. Predtým by mi pomáhala, ale teraz už vie, že je zbytočné sa o to pokúšať.
"Neboj sa, budem v poriadku. Kde je Scotty?"
"Hore s Tomom v izbe."
"Dobre, idem za ním," povedal som a rýchlo som sa pobral hore schodmi. Schody boli jediné, ktoré mi nerobili problém. Neviem, prečo to tak bolo. Zaklopal som na Tomovu izbu a vošiel som dnu*.
"Tom? Si tu?"
"Á-áno. Scotty, bež za Billom."
"Vďaka. Ty si plakal?"
"J-ja? Nie," povedal trhane Tom. Pomaly som sa k nemu priblížil a sadol som si k nemu na posteľ.
"Ty stále plačeš," povedal som. A chytil som mu rukami mokrú tvár. "Prečo?"
"B-Bill, to všetko, čo sa ti stalo, je moja vina," síce som vedel, že si to namýšľa, ale nepovedal by som, že ho to až tak trápi. Po tom, čo so mnou dnes po roku poprvýraz normálne prehovoril bez hnevu.
"To je somarina*, Tom. Nie je to tvoja vina. Ja som si nedával pozor, preto ma to auto zrazilo. Ty za to nemôžeš," povedal som a pohladkal som ho po pleci. No potom som si spomenul, ako mi povedal, že som mu odporný, a tak som dal ruku radšej preč.
"Neboj sa, Bill. Môžeš sa ma dotknúť. Ja som vtedy nevedel, čo mám robiť. Stokrát som to všetko, čo som ti povedal, oľutoval," povedal.
"Tom?"
"Á-áno?"
"Vieš, že ťa stále milujem?" povedal som a cítil som na sebe jeho pohľad.
"Áno, Bill. Ja to cítim. Cítim, že si nezabudol* na svoje city ku mne. Ja viem, že to kvôli mne stále plačeš. Ja to viem. Nemysli si, že si ťa nevšímam. Celý ten rok, čo sme doma, ťa z diaľky sledujem. A to len preto lebo sa bojím, aby si si neublížil."
"To je od teba pekné," povedal som a trocha som sa usmial. "Tom, ako vyzerám*?" opýtal som sa ho. On mi dal dole okuliare a ja som sa cítil, akoby ma vyzliekol. Odvrátil som od neho pohľad. No on ma donútil pozrieť sa smerom naňho.
"Bill, nič sa na tebe nezmenilo. Stále máš čierne dlhé vlasy, krásne hnedé oči a na čierno nalakované nechty. Si taký, aký si stále bol. Si Bill. Ten Bill z Tokio Hotel. Nič sa na tebe nezmenilo. Len to..." povedal smutne.
"Áno, ja viem, oslepol som," povedal som a zdola sa ozval mamkin hlas.
"Chlapci, večera je na stole!"
"Poď, Bill ideme," povedal Tom a chytil ma za ruku. Vytrhol som mu ju.
"Zvládnem to aj sám," povedal som a pomaly som šiel za Tomom. Nakoniec som bol v kuchyni.
"Ahoj, Bill. Ako sa máš?" ozval sa Gordon odkiaľsi zprava. Otočil som sa za hlasom.
"Vďaka, mám sa celkom fajn," povedal som.
"Ty už nenosíš okuliare?" opýtal sa prekvapene.
"Ale áno, nosím, len som si ich zabudol," povedal som, postavil som sa k môjmu miestu, kde som zvyčajne sedel. Nahmatal som stoličku a sadol som si. Mamka mi dala na stôl nejaké jedlo. Pekne to voňalo. "Ďakujem, mami. Čo je to?" povedal som.
"Makaróny," povedala a ja som sa usmial.
"Ech, no tak dnes ich asi zjem všetky," povedal som, zobral som do ruky vidličku a pomaly som si ich vkladal do úst. Cítil som, ako ma všetci súcitne pozorujú. "Nemyslite si, že neviem, ako na mňa všetci smutne čumíte. Ja síce nevidím, ale sprostý nie som," povedal som a zasmial som sa. O chvíľu po makarónoch nebolo ani stopy a ja som sa oprel o operadlo stoličky. Ešte dobre, že mám tepláky. Keby som mal opasok, tak ho potrebujem o jednu dierku povoliť. O malú chvíľu už mamka pozbierala riady* zo stola a ja som sa opatrne postavil, zasunul som stoličku a šiel som hľadať Scottyho. "Scotty! Kde si?!" skríkol som a Scotty mi zabrechal* pri nohe. Sklonil som sa k nemu. "Ach, tu si. A ja sa som na teba kričal. No poď, ideme do izby," povedal som a on mi pomaly brechotom oznamoval možné prekážky. Keď som prišiel do izby, už len zo zvyku som zapálil svetlo. Hoci mi to bolo nanič. Zavrel som za sebou dvere a posadil som sa na okno. Hlavu som si oprel o studenú okennú tabuľu. Scotty sa posadil tak, aby som naňho dočiahol rukou a mohol som ho hladkať. Ešte dlho som myslel na to, čo spôsobilo v Tomovi taký veľký obrat, a hlavne stratu hrdosti. Čo sa za tým skrýva?
Dvere na izbe sa otvorili. Bola to mamka.
"Billi, je čas ísť spať. Už je jedenásť hodín," povedala.
"Dobre, mami. Scottyho mi tu prosím nechaj," povedal som a rozlúčil som sa s ňou. Mamka na odchode vypla svetlo a ja som sa vyzliekol do boxeriek a vliezol som pod teplú perinu. Scotty si ľahol k mojim nohám a veselo zabrechal.
"Aj ja tebe želám dobrú noc, Scotty," povedal som a ponoril som s do ríše snov.

Pokračovanie nabudúce!

autor: NathushiQ
betaread: Janule

páčiť - líbit
šteklenie - šimrání
lúč - paprsek
okuliare - brýle
odsotil - ostrčil
nevypočuješ - neposlechneš
izba - místnost
zrazu - náhle, najednou
doráňanom - zraněném
neurobí - neudělá
začul - zaslechl
neje - nejí
iba - jen
správanie - chování
udrieš - uhodíš
naozaj - opravdu
prepáč - promiň
dnu - dovnitř
somarina - blbost
nezabudol - nezapomněl
vyzerám - vypadám
riad - nádobí
zabrechať - zaštěkat
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama